Keď sa už na nič nehráme

Autor: Vladimír Masár | 23.9.2011 o 10:15 | (upravené 29.5.2016 o 15:21) Karma článku: 14,20 | Prečítané:  2874x

Zavreli sa za mnou dvere nemocničnej izby. Byť prvý raz v nemocnici a rovno na infekčnom, no to som si navaril. Využil som právo prvej voľby v prázdnej izbe, vybral si posteľ pri okne. Pohľad na smrečiny, aj keď za mrežami.

Idylka netrvala dlho. Vošla sestrička a viedla za sebou človeka. Horko, ťažko sa došuchtal k posteli, zvalil sa na ňu a ledva dýchal. Krátka vizita mladučkej doktorky odhalila telo plné modrín, ruku modrú a napuchnutú od zle vytečenej infúzie, nohu nad členkom hnisajúcu od zle založenej kanyly. A brucho, na prasknutie naplnené vodou.

„Na čo Vás sem poslali? Na čo Vás sem poslali?" opakovala mladučká lekárka. „Neviem", odpovedal pacient.

„Tak dáme sa do toho", vošla sestrička s košíkom plným infúznych fliaš a v izbe sa rozjasnilo. Dlho, dlho hľadala ako tak neporušenú žilu, aby mu vpichla novú kanylu. Keď už infúzia ticho tiekla, povedal: „Má zlaté ruky, túto kanylu si budem chrániť, ako oko v hlave, lebo keď ju stratím je mi koniec. Hore hovorili, že mi ju pichnú do krku..."

Aj neskoro v noci tajomné ticho nemocnice jemne prerušila a ozval sa jej zvláštne intonovaný hlások: „Ako sa máme? Dáme ešte jednu infúzijku, aby ste nám v noci nevykrvácali".

V tej izbe sa zápasilo o ľudský život. Tie dievčatá to robili tak milo a bezprostredne a s takou istotou a s láskou.

V nedeľu ráno padlo rozhodnutie, pôjde nazad na interné. Lúčil som sa s ním, keď ho odvážali na vozíku, prial som mu veľa šťastia a že to všetko dobre dopadne. Odpoveďou mi boli vystrašené oči.

„Už tu niekto zomrel?" hlúpo som sa spýtal sanitárky, ktorá prezliekala jeho posteľ a prekryla ju igelitovou fóliou. „Nie, u nás sa nezomiera, ľudia sa vyčistia a idú domov".

Očistec. To je to správne pomenovanie. Taký malý pozemský očistec. Bola nedeľa a ja som rozmýšľal nad tým, ako vyzerá zomieranie. Nie infarkt, nehoda, ale také poctivé, pomalé zomieranie, ktoré je horšie ako smrť. Keď v tele už nič nefunguje, v žilách namiesto krvi preteká mútna ružovkastá voda a človek prosí o pomoc blížnych.

A ak v očistci nie sú anjeli, tak v tomto boli. Sestričky. Ako tá, ktorá ma vyprevádzala zadným vchodom, aby som sa nedajbože nenakazil vzduchom, ktorý oni každý deň dýchajú a po mojom zmätenom ďakovaní a lúčení sa, ma láskavo pohladila po ramene s výrazom:

„Choď, choď...a viacej sa tu neukazuj."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Mexiko ničí ďalšie zemetrasenie, má už 248 obetí

Zabíjali padajúce budovy, medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.


Už ste čítali?