Budú mi chýbať prechádzky s Tebou, aj keď som mnohokrát frflal, že vonku prší, že Ťa budem musieť umývať a zabrýzgam novú vaňu. Bolo to unavujúce, ked sme jedno leto zostali sami, voziť Ťa ráno do psej „škôlky" a večer, po práci, Ťa zase vyberať. Strašne ma rozčuľovalo, ked som Ti vtedy musel variť Tvoje jedlá a ja som sa obišiel s kúskom chleba a paradajkou.
Dnes, keď tu už nie si, sa mi to zdá pekné. Lebo, keď som už naozaj unavený, len tak civel do prázdna, prišla si ku mne, hornou perou si sa nežne dotkla mojej ruky a „povedala" si: „Tak čo? Pôjdeme sa ešte prejsť? Len sem za roh, len na chvíľku."
V tom si bola jedinečná, v tom ľahúčkom, skoro nebadanom dotyku. Tak si ma zobúdzala aj posledné mesiace, ked už bolo s Tebou veľmi zle. Bola noc, tažko sa mi vstávalo, ale Tvoj pohľad hovoril: „Nehnevaj sa, naozaj musím".
No najťažsie bolo poznanie, že ešte si, ale Tvoj život je už len utrpenie, pre Teba a aj pre nás.Do ambulancie si šla pokojne a odovzdane. Ty si vedela, že je to Tvoja posledná prechádzka. Zaspala si a bol koniec. Zostal len Tvoj obojok a Tvoja prázdna miska.
