Keď sa už na nič nehráme

Autor: Vladimír Masár | 23.9.2011 o 10:15 | (upravené 29.5.2016 o 15:21) Karma článku: 14,20 | Prečítané:  2832x

Zavreli sa za mnou dvere nemocničnej izby. Byť prvý raz v nemocnici a rovno na infekčnom, no to som si navaril. Využil som právo prvej voľby v prázdnej izbe, vybral si posteľ pri okne. Pohľad na smrečiny, aj keď za mrežami.

Idylka netrvala dlho. Vošla sestrička a viedla za sebou človeka. Horko, ťažko sa došuchtal k posteli, zvalil sa na ňu a ledva dýchal. Krátka vizita mladučkej doktorky odhalila telo plné modrín, ruku modrú a napuchnutú od zle vytečenej infúzie, nohu nad členkom hnisajúcu od zle založenej kanyly. A brucho, na prasknutie naplnené vodou.

„Na čo Vás sem poslali? Na čo Vás sem poslali?" opakovala mladučká lekárka. „Neviem", odpovedal pacient.

„Tak dáme sa do toho", vošla sestrička s košíkom plným infúznych fliaš a v izbe sa rozjasnilo. Dlho, dlho hľadala ako tak neporušenú žilu, aby mu vpichla novú kanylu. Keď už infúzia ticho tiekla, povedal: „Má zlaté ruky, túto kanylu si budem chrániť, ako oko v hlave, lebo keď ju stratím je mi koniec. Hore hovorili, že mi ju pichnú do krku..."

Aj neskoro v noci tajomné ticho nemocnice jemne prerušila a ozval sa jej zvláštne intonovaný hlások: „Ako sa máme? Dáme ešte jednu infúzijku, aby ste nám v noci nevykrvácali".

V tej izbe sa zápasilo o ľudský život. Tie dievčatá to robili tak milo a bezprostredne a s takou istotou a s láskou.

V nedeľu ráno padlo rozhodnutie, pôjde nazad na interné. Lúčil som sa s ním, keď ho odvážali na vozíku, prial som mu veľa šťastia a že to všetko dobre dopadne. Odpoveďou mi boli vystrašené oči.

„Už tu niekto zomrel?" hlúpo som sa spýtal sanitárky, ktorá prezliekala jeho posteľ a prekryla ju igelitovou fóliou. „Nie, u nás sa nezomiera, ľudia sa vyčistia a idú domov".

Očistec. To je to správne pomenovanie. Taký malý pozemský očistec. Bola nedeľa a ja som rozmýšľal nad tým, ako vyzerá zomieranie. Nie infarkt, nehoda, ale také poctivé, pomalé zomieranie, ktoré je horšie ako smrť. Keď v tele už nič nefunguje, v žilách namiesto krvi preteká mútna ružovkastá voda a človek prosí o pomoc blížnych.

A ak v očistci nie sú anjeli, tak v tomto boli. Sestričky. Ako tá, ktorá ma vyprevádzala zadným vchodom, aby som sa nedajbože nenakazil vzduchom, ktorý oni každý deň dýchajú a po mojom zmätenom ďakovaní a lúčení sa, ma láskavo pohladila po ramene s výrazom:

„Choď, choď...a viacej sa tu neukazuj."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?